Nedávno som článkom Pomôžme si navzájom otvorila diskusiu o hyperaktívnych deťoch medzi nami. Rada by som vám dnes priblížila, ako som si k nim vytvárala postoje ja sama, aby boli pevné, spravodlivé a zároveň citlivé.
Tieto deti veľmi zle reagujú na tlak vo vzťahoch. Tlak môže byť v podobe odsudzovania, obviňovania, známok alebo necitlivého konania. Samy o sebe sú veľmi precitlivené a ak sa na ne tlačí, cítia sa ešte viac zatlačené na miesto, kde sa im ťažko nadychuje a majú potrebu „kopať okolo seba“. Treba pri nich zmierniť tlak v podobe našich očakávaní. Tieto deti sa potrebujú o sebe rozhodovať slobodne. Tieto deti potrebujú, aby sme rešpektovali ich pocity a názory, pretože na kritiku vďaka svojej precitlivenosti reagujú veľmi citlivo. K precitliveným reakciám patria aj výbuchy v podobe ničenia vecí či agresivity. Dôležité je však zbaviť sa najmä svojho vnútorného tlaku v podobe toho, že sa viníme z toho, že tieto deti sú takými, akými sú. Dôležité je stať sa natoľko sebaistým, že sa zameriame najmä na nich a budú nás zaujímať ako jedinečné osobnosti so svojím prežívaním, názormi, skúsenosťami, záujmami. Je treba v nich nevidieť človeka, ktorý má byť podľa našich či iných predstáv. Je treba v nich vidieť toho, kým v skutočnosti sú. Tu je ešte treba dôležité pripísať, že tieto deti dosť citlivo vnímajú naše vnútorné pocity, ktoré pri nich máme. Cítia našu bezmocnosť aj zúfalosť aj hnev, ktorým sa snažíme prekryť tie prvotné pocity a odzrkadlia nám všetko. Po reakciách, ktoré budú u nás obsahovať bezmocnosť, zúfalosť, hnev, nám odzrkadlia to isté- bezmocnosť, zúfalosť a hnev. Len ich hnev bude vyjadrený ich detským spôsobom a vďaka ich temperamentu bude ničivejší. Tieto deti zle reagujú na tlak, rady sa rozhodujú slobodne. Niekedy mám pocit, že sú to deťmi slobody, zle reagujú na to, čo ich nebaví, nerady sú dotlačené k veciam, o ktorých nie sú presvedčené, že sú pre ne dôležité. Vtedy ich netreba tlačiť, dať im niečo iné, mám skúsenosť, že ony zvedavo pozorujú, čo sa deje a pri slobodnom rozhodnutí sa pripájajú. Toto nás naučí byť pevnými a rozvíjať sebaúctu a sebaistotu.
Nedovoliť deťom, aby ubližovali sebe či už iným. Treba im to dať pevne a s istotou najavo: „Nedovolím, aby si ubližoval. Mám ťa veľmi rád/rada a bolí ma to, keď takto konáš“ Po týchto slovách je však dôležité zistiť, prečo dieťa zareagovalo, ako zareagovalo. So skutočným záujmom si musíme vypočuť jeho vysvetlenie a pomôcť mu pomenovať pocity, aby sa mu uľavilo už len vďaka tomu, že rozumieme aspoň pravdepodobne jeho prežívaniu. Ak sa snažíme rozumieť detskému prežívaniu, pre nich to znamená to, že stojíme pri nich. Takisto aj my im môžeme otvorene povedať, že nás bolí, hnevá, ak sa správajú určitým spôsobom. Potrebujú vidieť aj naše hranice, aby videli následky svojho správania aj prostredníctvom pocitov, ktoré vzbudzuje ich správanie. Popritom musia počuť, že ich máme naďalej radi a že budeme pri nich stáť napriek ich chybám. Toto je veľmi dôležité preto, aby sme im pomáhali upokojovať ich rozbúrený vnútorný svet. Aj my sa učme byť pri nich samými sebou so svojimi pocitmi a potrebami. Toto učí nás dospelých byť zraniteľnými. Konečne sa naučíme viac jednať autenticky a nie s vyžadovaním určitých očakávaní spojeným s naším odstupom voči ich či svojím pocitom.
Ak dieťa niečo vyvedie, malo by pocítiť následky svojho konania. Nezachraňujte ho, ak ide o spravodlivé následky. Tieto deti sa učia zvládať svoju zlosť aj tým, že na vlastnej koži musia precítiť fungovanie nášho sveta a vzťahov. Potrebujú si prejsť aj pocitmi, ktoré nie sú príjemné a sú zdrojom trápenia. Sú však dôležité, lebo vnútorná bolesť robí z každého silnejšieho a súcitnejšieho človeka. Týmto spôsobom sa tiež korigujú svoj nadmerný hnev. A zasa, treba pri nich aj v týchto ťažkých chvíľach stáť so súcitom, objať ich, aby cítili, že aj keď nesúhlasíme s ich správaním, vkladáme do nich dôveru prostredníctvom našej lásky. Potrebujú vidieť vzťahy so všetkými pocitmi aj negatívnymi aj pozitívnymi, ktoré vznikajú ako následky po ich konaniach, aby rozumeli životu.
Toto sú tie nepríjemnejšie stránky, vďaka ktorým tieto deti trpia. Ale aj ony potrebujú naše prijatie, rešpekt, súcit, potrebu sa zaujímať o ich vnútorný svet, názory a záujmy. Potrebujú naše objatie, keď robia chyby, pretože ich nerobia naschvál, nezvládajú svoje emócie a na tomto základe svoje impulzívne konanie. Každý človek, ktorý ubližuje, cíti sa zatlačený rodinou, školou či spoločnosťou do kúta, odkiaľ kope, pretože sa mu „ťažko dýcha“. Potrebujú uvoľnenie, ktoré môžu dostať v tom, že na ne netlačíme, nekritizujeme napríklad aj za známky. Samozrejme môžeme im vyjadriť náš nesúhlas, ale neubližujme im necitlivým odsudzovaním a zbavujme sa poznámok na ich adresu, ktoré obsahujú ponižovanie, zhadzovanie, predpovedanie zlej budúcnosti atď. Stanovme si priority. So svojím dieťaťom máme vzťah, ktorý bude trvať stále. Chceme mať vzťah plný rešpektu, alebo ničiť skutočnú osobnosť týchto detí našimi obavami, neistotou, vnútorným zmätkom, necitlivým konaním. Samozrejme, nezistíme hneď na začiatku, či naše pôsobenie prináša hneď výsledky. Zbavme sa očakávaní, pretože život sám o sebe je neistý, aj keď sa snažíme mať niekedy veľkú snahu mať ho pevne v rukách. Tieto deti svedčia o tom, že nemáme veľa vecí pevne v rukách a dokážu nás nepríjemným spôsobom prekvapiť. My si však môžeme zvoliť medzi nepochopením a tlakom, ktorý prináša boje alebo medzi porozumením, rešpektom a súcitom k problémom toho druhého. Nastavme sa pri nich skôr na postoj: „Každý deň sa ti budem snažiť porozumieť viac a viac. Každý deň bude pre nás spoločnou výzvou urobiť z toho druhého z nás človeka, ktorý je viac samým sebou a ktorý dokáže svoju osobnosť postupne meniť na človeka, ktorý je viac ľudský a ktorý koná viac asertívne.“
Učitelia s rodičmi môžu tak isto spolupracovať citlivo. Je možné sa s nimi dohodnúť na tom, že sa im bude oznamovať to, čo dieťa urobilo, ale spravodlivo. Ktoré pocity a situácie ho k tomu viedli a doma dieťa netrestať a nezhadzovať, ale zasa pritúliť si ho a hľadať aj doma s ním možnosti, ako sa môže v podobných situáciách zachovať inak. Láskou a dôverou sa posilňuje pozitívnejšie správanie účinnejšie.
Čo potrebujú tieto deti?
Majú v živote ďaleko viac chaosu, ako si dokážeme predstaviť. Keď niekomu ubližujú, potrebujú vidieť naše pevné postoje „nie, nedovolím“, o ktoré sa môžu oprieť, keď cítia vnútorný zmätok. Musia vidieť náš citlivý záujem o ich pocity, na základe ktorých takto konali a ich myšlienky, ktoré spôsobili nedorozumenia. Vysvetlime im, ako to funguje v našom vnútornom svete, keď konajú týmto spôsobom a ponúkajme im iné spôsoby konania, kde môžu prejaviť pocity aj hnev no neubližujúcim spôsobom.
My si správanie s deťmi vysvetľujeme prostredníctvom kníh, ktoré som napísala aj preto, aby sa pomáhalo impulzívnym deťom. Zo sebapoznávacích rozprávok a sebapoznávacich úvah sme si s deťmi postupne vytvárali tieto vety, ktoré si pravidelne opakujeme:
- Naše ústa sú dvierkami, kadiaľ vychádzajú trápenia von a nám sa uľaví. Otvorenosť je odvahou.
- Odstrčenosť je opakom strkania. Deti, ktoré strkajú, upozorňujú na seba, lebo sa cítia odstrčené.
- Hnev je správne prejaviť. Údery a bitky nahrádzajme slovami, ktorými informujeme, ako sa cítime a ktorými neubližujeme. (ja-výroky, učia sa tu slovnému asertívnemu vyjadreniu hnevu.)
- Keď obviňujeme, naše prstíky sú ako zbrane, ktorými mierime na ostatných. V podstate sa vyľakajú naším útočným tónom a majú potrebu sa brániť. Útočia alebo utečú pred ďalšou komunikáciou.
- Posmešky nie sú pravdivé. Druhí nám ich hovoria, aby nám pokazili náladu, pretože sa nudia, alebo ju majú samy zlú. Ak si ich nevšímame, ostávajú u druhých a nakoniec oni majú tú horšiu náladu. (vedomý postoj)
- Dohody a pravidlá sú dôležité, pretože vďaka nim zažívame menej konfliktov.
- Ako sa cítime tak sa správame. Kto sa cíti nepríjemne, správa sa niekedy nepríjemne aj voči ostatným
V škole si robíme s deťmi aj komunitné kruhy, kde deti hľadajú na druhých pozitívne stránky. Zdôrazňujem im, že keď budú rozvíjať tieto stránky, ktoré druhí na nich oceňujú, budú mať pozitívnejšie vzťahy. V nepokojných situáciách si otvoríme tvorivé denníky a kreslíme do nich kruhy na upokojenie- mandaly a rozprávame sa. Keď niektoré dieťa ovádne hnev, deti vedia reagovať vďaka sebapoznávacim rozprávkam: „Pozor, ovláda ťa hnev!“ Alebo sa empaticky pýtajú: „Čo ťa hnevá?“ Postupne sa učíme, že obviňovanie neprináša výsledky v komunikácii, ale empatické otázky a reakcie a vyjadrovanie v tvare „ja“ (ja-výroky).
Cez túto prácu s deťmi sa snažím aj impulzívne deti začleniť do kolektívu tým, aby rozumeli svojmu konaniu, aby im rozumeli ostatné deti a aby nepozerali na vonkajšie správanie, ale videli aj vnútorné dôvody jednoduchým spôsobom. Ako som už napísala, získavam viac a viac pocit, že časom nebudú stačiť vedomosti o vonkajšom svete, ale aj vnútornom, ak budeme chcieť konštruktívne riešiť problémové situácie s deťmi. Nepáči sa mi, ak majú byť tieto deti oddeľované. Ako sa chceme naučiť žiť vedľa seba a rešpektovať jedinečnosti každého z nás, keď sa budeme oddeľovať nesnažiť sa porozumieť jeden druhému, aj keď sa zdá, že sme iní, ale podstatu s pocitmi máme rovnakú všetci. Len niekto reaguje vyrovnanejšie a niekto impulzívnejšie, čo neznamená, že je „horší“, ale precitlivenejší alebo už otupelý vďaka necitlivému správaniu, ktoré sa mu často dostávalo.
Ide o mravenčiu prácu, ale je dôležitá. Nič nejde ľahko, ani ostatné predmety sa deťom neučia ľahko, potrebujú precvičovanie, trpezlivosť, toleranciu a to iste potrebujú aj pri tom, keď sa učia niečo o sebe. Dospelý impulzívny človek, ktorý sa rozhodne meniť svoje konanie, sa potkne veľa ráz, než jeho správanie zodpovedá jeho predstavám. Preto je dôležité chyby tolerovať aj týmto deťom, ktoré sa sebaovládaniu ešte len učia. Veľmi dôležitá je spoločná komunikácia rodičov a učiteľov v tom zmysle, aby učiteľ citlivo počúval situáciu rodiča a videl jej náročné stránky, takisto ťažké pocity, ktorými si musí rodič prejsť, pretože sa učí najprv prijať situáciu. To je ťažké, pretože odsudzovanie, kritika bolí. Sme tvormi spoločenskými a chceme byť prijímanými.
Potom si musí rodič nájsť vyrovnaný postoj k dieťaťu, čo je ďalšou ťažkou skúškou, pretože tieto deti sú tak silnými osobnosťami, že ich vzťahy často sprevádzajú konflikty spojené s bezmocnosťou, zúfalosťou, zlosťou na situáciu a silná vnútorná potreba chrániť toto dieťa pred svetom, čo sa vždy nedá, pretože následky a chyby nás naučia viac ako moralizovanie. Učitelia majú veľa práce, zažívajú na svojich pracoviskách iné problémy, ktoré sú pre nich psychicky náročnými a k tomu sa pridávajú problémy s deťmi, ktoré sú impulzívnejšie alebo hyperaktívne. Jednajú s nimi podľa toho, ako vedia. Tiež sú nútení túto náročnejšiu situáciu postupne prijímať a hľadať postoje, čo nie je tiež ľahkou úlohou. Obe strany to majú ťažké a preto by sme sa mali naučiť vzájomne sa podržať. Ide o deti, ktoré patria do spoločnosti a deti či dospelí sú základom spoločnosti. Každá spoločnosť funguje spravodlivo najmä podľa toho, ako sa dokáže postarať o tých, ktorí potrebujú pomoc. Tieto deti sú citlivé, sú veľmi citlivé, sú výbušné, ich citlivosť sa však pri negatívnych postojoch môže zmeniť na ničivé správanie. Ich správanie môže korigovať len to, ak budeme pri nich menej ovládajúcimi a viac chápajúcimi a samými sebou, čo zahŕňa aj zraniteľnosť. Spoločne môžeme prejsť od umelých vzťahov, založených na odstupe, k vzťahom otvoreným , úprimným a súcitným. Ako je vidieť, korigovať ich správanie bude znamenať potrebu viac a viac rozumieť sebe a do školy vkladať aj poznatky, ktoré sa týkajú sebapoznania. Zasa zopakujem: „Pomáhajme si.“ Zároveň by som chcela poďakovať učiteľom, ktorí sa na stránku Hyperaktívne deti-ADHD prihlásili a všetkým, ktorí tam spoločne s rešpektom diskutujú.
