Impulzívne dieťa rovná sa impulzívne jednanie a to znamená jednanie v nedorozumeniach na základe stotožnenia sa s hnevom. Niekedy riešime nedorozumenia s impulzívnymi deťmi tak, že im vyčítame ich správanie, alebo ich potrestáme. Tieto riešenia však neriešia nedorozumenie a schopnosť detí porozumieť svojmu správaniu a správaniu ostatných, ale spôsobujú pocit viny. Myslím, že pri nedorozumeniach je lepšie ako pocit viny vyvolať to, aby sa deti zamýšľali nad svojím správaním a ešte dôležitejšie je, aby vedeli, prečo zareagovali, ako zareagovali. Rovnako, ako keď sa učia porozumieť matematike, slovenskému jazyku a iným predmetom, rovnako dôležité je v tejto dobe rozumieť fungovaniu nášho vnútorného sveta a nejakým jednoduchým spôsobom to preniesť do riešenia nedorozumení medzi deťmi.
Najmä pri nedorozumeniach majú deti šancu dozvedieť sa veľa o sebe a našom vnútornom svete. Impulzívne deti majú problém zvládať emóciu hnevu. Veľmi rýchlo „vzbĺknu“, ak si myslia, že sú v práve a spôsobujú si problémy najmä sebe. Ak im dospelý vyčíta správanie, cítia sa dotknuto a to im bráni v pochopení ostatných, s ktorými „bojujú“ a najmä v pochopení samého seba. Všimla som si, že keď jednajú impulzívne, väčšinou tak jednajú preto, lebo majú pocit, že sa im ublížilo a idú bojovať za svoju spravodlivosť. Je dobré, ak si dieťa háji svoje hranice, ale rovnako dôležité je dieťaťu ukázať na následky nezvládnutého hnevu a ako sa dajú hranice obhájiť aj iným spôsobom. Dieťa musí cítiť, že ho dospelý človek pochopil a že nejde popierať to, čo cíti, ale ide mu názorne vysvetliť, prečo je určité správanie neefektívne. Rovnako dôležité je pomôcť dieťaťu nájsť náhradné správanie, pri ktorom sa bude učiť hájiť hranice neubližujúcim spôsobom a pri ktorom sa zároveň rozvíja otvorenosť.
Hrali sme sa s deťmi voľne vonku. Niektoré deti hrali vybíjanú, niektoré futbal, niektoré hádzali loptu do koša a niektoré sa hojdali na hojdačke. Zaregistrovala som pri mladších deťoch, že jedno dieťa sa začalo dosť zlostiť, pretože mu iné deti zobrali loptu a utekali aj s ňou pred ním. Impulzívne dieťa zareagovalo impulzívne. Rozbehlo sa a jedno z detí ho s loptou sotilo na zem. Je to situácia, ktorá vyľaká každého učiteľa a tiež v nej zareagovať s nadhľadom je ťažšie. Pomohli sme si zasa s poznatkami zo sebapoznania. Deti si posadli do kruhu, pre ktorý máme presné pomenovanie: „Kruh pre hľadanie porozumenia“. Ide o kruh, pri ktorom sa obe strany nedorozumenia učia rozumieť sebe a druhej strane a spoločne hľadajú spôsoby, ktorými mohli odvrátiť nedorozumenie, aby nabudúce konali inak. Pri riešení tohto nedorozumenia som poprosila všetky deti , aby si predstavili HNEV ako postavičku a skúsili ju napodobniť. Deti začali búchať rukami, dupať nohami , zachmúrili sa a naznačovali, ako nadávajú. Povedala som im, že keď takto jednajú, vládne im hnev a že sa premenia celí sa na hnev. Spýtala som sa ich taktiež, či sa dá takto pod vládou hnevu jasne premýšľať. Deti sa zasmiali a odpovedali jednoznačne „NIE“. Vlastne sme s deťmi prišli spoločne na to, že keď nás ovládne hnev, ubližujeme a ako deti názorne ukázali, fyzicky aj slovne. Otočila som sa k dieťaťu, ktoré ublížilo fyzicky a vysvetlila som mu jeho správanie: „Mal si právo na hnev, ale hnev stačí vnímať a otvorene povedať alebo aj zakričať, že si sa nahneval. Ty si sa nechal ovládnuť hnevom, premenil si sa na hnev a ako sme si ukázali, už si jasne nepremýšľal. Poslúchol si to, čo ti hnev nadiktoval- sotiť. Hnev je však silný a preto, keď udrieme v hneve, neodhadneme, ako veľmi ublížime. Až mizne vláda hnevu, už vieme, že sme svoje správanie prehnali a vidíme dôsledky, ktoré ľutujeme- hnev a plač u kamaráta a situáciu už naspäť nevrátime.“ Mojou snahou bolo, aby porozumel svojmu správaniu a aby tomu porozumeli aj ostatné deti. Ostatným deťom som tiež pri názornej ukážke hnevu vysvetlila, že vtedy nesmieme človeka, ktorý sa zlostí, provokovať, pretože pokiaľ sa hnevá, bude robiť to, čo bude pod vládou hnevu cítiť. Väčšinou pod vládou hnevu ublíži ešte viac.
Pri rozhovore sa deti najprv najmä vinili. Prvé dieťa sa bránilo, že mu ostatné nemali brať loptu, druhé dieťa sa bránilo, že ho nemalo to prvé sotiť. Preto som deťom napísala na tabuľu dve slová: NEDOROZUMENIE, DOROZUMIEŤ SA. V oboch slovách som im zvýraznila písmeno D. Vysvetlila som im, že písmeno D je začiatkom slov dvaja a dve. Naznačujú, že pri nedorozumení sú vždy dvaja účastníci. Slovo dve znamená, že pri nedorozumení musíme pochopiť dve veci: seba a druhého.
Navrhla som deťom hru: „Keby som ..... “ Dieťa, ktoré ubližovalo tým, že provokovalo a zobralo loptu, sa vyjadrilo.: „Keby som mu nezobral loptu, asi by ma nesotil.“ Druhé dieťa sa vyjadrilo: „Keby som ho nesotil, neplakal by.“ Pri týchto obrátených vetách deti zistili, že každé nedorozumenie začína v každom z nás, kto sa nejakého nedorozumenia zúčastní. Ak chceme nedorozumenie riešiť, vždy je správne začať už u seba a uvedomiť si, ktorým správaním ublížime. Takže sme spoločne premýšľali nad tým, ako sa dalo zachovať INAK. Dieťa, ktoré zobralo loptu, odpovedalo, že sa nebude snažiť nahnevať niekoho, kto už nahnevaný je. Druhé dieťa, ktoré ublížilo fyzicky, sa vyjadrilo, že radšej bude naháňať srnky, na čo sa ostatní začali smiať aj so samotným „vinníkom“, na ktorom bolo vidieť, že pochopil impulzívnosť a následky svojho jednania. Pri svojej impulzivite dieťa priznalo, že radšej mohlo impulzívne zakričať, že sa hnevá. Keďže som videla, že deti už porozumeli správaniu pri emócii hnevu, „Kruh pre hľadanie porozumenia“ som rozpustila. Oboch účastníkov som ešte zastavila a spýtala som sa ich, či vedia, ako sa dá aspoň trocha napraviť nedorozumenie, ktoré sa stalo. Deti si vzájomne povedali: Prepáč!“ Cestou na obed komunikovali spolu bez zlosti.
Situáciu som riešila ako keď si vysvetľujeme učivo z rôznych predmetov. Deti cítili, že im rozumiem a zároveň pomáham s pochopením samého seba a ostatných. Pri riešení nedorozumení chcem pomáhať tomu, aby sa deti od seba nevzďaľovali, ale aby sa vzájomným porozumením približovali k sebe.
