Disciplína detí: Nekričte, nebite, ale pomáhajte objavovať deťom svet s láskou

Foto: Deviantart
Foto: Deviantart / Rodičia bežne využívajú tresty pri výchove ako prostriedok dosiahnuť u dieťaťa želané správanie. Mnohí však nevedia, aké negatívne následky tresty môžu do ich vzťahov prinášať.

Vo všeobecnosti sa dnes vníma termín "disciplína detí" v negatívnom kontexte. Prípadne je zmätočne zamieňaný za trest. Disciplína u detí však nemusí byť vôbec negatívnym javom. Pozerajte na ňu ako na budovanie snahy o sebakontrolu dieťaťa a nie kontrolu dieťaťa rodičom. Deti nemáme ovládať, ale usmerňovať. Ak budeme uplatňovať prirodzenú zdravú autoritu, pomáhame deťom zdravo sa vyvíjať.


Každé dieťa potrebuje aj negatívnu spätnú väzbu

V dnešnej výchove sa väčšina rodičov zameriava na to, aby sa dieťa cítilo dobre, aby bolo šťastné a aby na svoje detstvo a teplo domova spomínalo s radosťou. A tak je to správne. V tejto predstave sa však mnohým žiadne negatívne emócie, či výrazy ako hranice, disciplína a pod. nenachádzajú. Často sa práve odporcovia týchto termínov oháňajú slovným spojením „ sloboda detí“. Tvrdia, že deti majú byť absolútne slobodné a každé rodičovské usmernenie vnímajú ako „ohrozenie tejto slobody“.

Nikto však nie je dokonalý. Ani my dospelí, ani naše deti. Každý z nás potrebuje spätnú väzbu, pretože občas sa v tej spleti informácií a vzťahov strácame. A neznamená to, že nás niekto ohrozuje.  Ak niekomu hovoríme negatívne veci, neznamená to, že ho nemáme radi, alebo že mu tým zákonite likvidujeme sebavedomie. Podľa psychológa Kevina Lemana je len ďalším nezmyslom, ktorí tvrdia rôzni „odborníci“, že ak dieťa budete napomínať, naruší sa jeho sebaúcta.

Nijako to našu lásku a oddanosť voči tomuto človeku neznehodnocuje a už vôbec mu tým neubližujeme. Aj toto je cesta, ako môžeme pomôcť dieťaťu „rásť“. Môžeme mu  touto cestou nastavovať zrkadlo, aby získalo o sebe zdravý obraz. Veď, kto iný ho dokáže nastaviť vierohodnejšie ako naši najbližší? Aj v takejto spätnej väzbe je skrytá láska, blízkosť, naša dokonalá súhra. Rozhodujúca je vždy forma, ako túto informáciu druhému podávame, aby si dokázal naše myšlienky vypočuť, spracovať a niečo z nich prijať pre svoj rozvoj.

Rovnako by sme na spätnú väzbu mali nahliadať aj vo vzťahu k deťom a poskytovať im ju. Nikdy sa pri „nastavovaní zrkadla“ nevyhovárať, že „ teraz sa to nehodí, keď prídeme domov, ...potom, ...“, ... Vždy je vhodná chvíľa, aby ste vášmu dieťaťu dali najavo, že niečo nie je v poriadku, že takto ľudia nežijú, takto sa k sebe nesprávame a takto sa láska a rešpekt neprejavuje.


Hranice sú dobré

Manželia Kopřivovci sa vo svojej knihe Rešpektovať a byť rešpektovaný prikláňajú k partnerskému typu výchovy, no poukazujú na nevyhnutnosť stanovovania hraníc pri jeho uplatňovaní. Pokiaľ deti nemajú určené hranice, strácajú pocit bezpečia a istoty. Hranice je možné podľa nich určovať aj s ohľadom na rešpekt a dôstojnosť detí. Nie je potrebné ich vnímať v negatívnom zmysle. Kopřivovci vidia zásadný rozdiel medzi autoritatívnou výchovou a partnerskou predovšetkým v tom, že pri partnerskej neurčujú hranice rodičia deťom, ale určujú ich spolu s deťmi. Ak sa deti cítia pochopené, sú viac ochotné akceptovať hranice. Leman hovorí, že „každý prejav vzbury dieťaťa je výkrikom: Vychovávaj ma! Daj mi najavo, že som pre teba dôležitá / ý!“

Určité rozhodnutia musia robiť rodičia namiesto detí a nenechávať ich vždy vybrať si. Ako deti rastú, môžeme stále väčšie množstvo rozhodnutí prenášať na ich plecia. Rodič je zodpovedný za svoje dieťa po všetkých stránkach až pokiaľ nedovŕši 18 rokov a môže sa stať samo zodpovedné za život niekoho iného.


Ako najnevhodnejšie vyžadujeme disciplínu, a prečo tresty reálne nepomáhajú?

Rodičia si pomáhajú pri výchove, ako najlepšie vedia. Mnohí práve tak, ako to videli v detstve oni sami. A pravdou je, že mnohí sa s cieľom dosiahnuť u dieťaťa žiadané správanie uchyľujú práve k trestom. Nikto ich nikdy iným technikám nenaučil. Ich uplatňovanie je však kontraproduktívne voči tomu, čo chcú v skutočnosti dosiahnuť. Výsledky trestu sú síce rýchle, ale len veľmi krátkodobé. Rodičia by mali v prvom rade ovládať svoje emócie. Sú vzorom svojich detí. Ak sa cítia rozrušení, mali by sa najprv upokojiť. Nadýchnuť sa a vydýchnuť, narátať do 10 a až potom konať.

 

Rodičia najčastejšie využívajú tresty ako „ dávanie po zadku“, izolovanie do svojej izby alebo krik.

Existuje už mnoho výskumov, že telesné tresty sú pre deti veľmi  škodlivé. Je však stále veľa rodičov, ktorí tľapnutie po zadku, či inej končatine, bez toho, aby deťom spôsobili fyzické zranenie, stále využívajú. Výskum hovorí, že až „viac ako polovica všetkých batoliat je 3 a viac krát počas týždňa bitá.“ Čo je prakticky alarmujúce číslo.

trestanie detí- eduworld.skO treste prostredníctvom izolovania dieťaťa hovorí rodinná terapeutka Jiřina Prekopová, že je to trestanie pomocou odopierania lásky. Ani takýto prístup dieťaťu nič konštruktívne do života neprinesie. Zatvárame deti do svojich izieb so zadaním, aby o sebe porozmýšľali. "No čo si myslíme, že tam vymyslia?" pýta sa Prekopová. Kumulujú v sebe akurát pocity nenávisti voči nám. Nechávame ich osamote so svojimi desivými emóciami a izolujeme ich vo chvíli, kedy najviac potrebujú našu pomoc. Jaroslav Dušek v komediálnom predstavení Štyri dohody hovorí na túto tému:

„Vrcholom rodičovskej mágie je príkaz: Zmizni! Choď mi z očí! Nechcem ťa vidieť! Toto je náročný príkaz i pre skúseného jogína, že áno? Dieťa sa teda všemožne snaží zmiznúť, ale samozrejme mu to nejde, divne tam stále trčí. Pripadá si pomerne netradične, ale ten pokyn počuje pomerne často. A časom sa dokonca to dieťa zmiznúť naučí.“

Takýmto prístupom iba podporujeme naše vzájomné vzďaľovanie sa a budovanie podmienenej lásky, kedy dávame dieťaťu najavo, že je hodné našej lásky, len keď je „dobré.“ („Ak sa neospravedlníš, nechcem ťa vidieť. Ak neprestaneš s tým nezmyselným cirkusom, ani sa z izby nevracaj ...“ ) Dieťa sa týmto učí iba unikať z konfliktnej situácie a nikdy ich nebude vedieť konštruktívne riešiť. „Miluj ma, aj keď som sa zašpinil, lebo keby som bol čistý, miloval by ma každý", vraví o bezpodmienečnej láske Jiřina Prekopová. Ak človek v detstve nepocíti, že bezpodmienečná láska je základnou podmienkou ľudstva, ako aj spolužitia v rodine, chytí sa do tých istých pascí ako jeho rodičia.

Ak si myslíte, že krik je iba slabým odvarom nejakého telesného trestu, mýlite sa. Na psychiku dieťaťa má tiež vážny dopad. Rovnako ako telesné tresty, aj kričanie je negatívnym vzorom správania a riešenia situácie, ktoré si dieťa môže odniesť so sebou do dospelosti. Vyvoláva rovnako strach, obavy dieťaťa a nedôveru voči svojmu rodičovi. Je vraj len otázkou času, kedy rodič, ktorý kričí, použije fyzický trest. Mnohí rodičia prepadnú kriku, pretože majú od svojich detí absolútne nereálne očakávania. Často im hovoríme, aby sa správali primerane svojmu veku a ony to i robia, no my to neakceptujeme.

 

Trestanie detí so sebou nesie niekoľko problémov:

 

1) Jedným z nich je, že dieťa sa neučí, ako sa má správať - ako by malo obdobnej situácii v budúcnosti čeliť.

 

Príklad: Dieťa zbije mladšieho súrodenca, lebo mu kazil hru a bral hračky, rodič ho potrestá, no nevysvetlí, ako by sa mal zachovať, ak mu nabudúce súrodenec opäť bude zámerne ubližovať.

 

2) Trest učí deti, že nedokážu ovládať samy seba. Učia sa, že rodič musí kontrolovať ich správanie a ich pocity, lebo ony samy toho nie sú schopné. Tiež majú tendenciu nemať dostatočné schopnosti robiť dobré rozhodnutia, lebo ich rodičia robia rozhodnutia stále za nich.

 

3) Dieťa nadobúda presvedčenie, že je skutočne zlé. Učí sa cítiť a začína rozmýšľať ako „zlý človek.“ Takéto zmýšľanie prináša so sebou viac negatívneho správania.

 

Ak je dieťa pravidelne trestané, môže z neho vyrásť nepriateľský a agresívny človek. Kumulujú sa v ňom negatívne pocity. A vytvára sa vzor správania, ktoré môže uplatňovať neskôr pri nedostatočnej schopnosti komunikovať s vlastnými deťmi či inými ľuďmi (partnerom, rodičmi a pod.).

 

4) Trest sústredí pozornosť detí na negatívne dôsledky ich správania.

Pravidelné tresty vzbudzujú v deťoch nenávisť voči rodičom a situáciám, za ktoré sú trestané. Akt uvedomenia si vlastnej chyby a poučenie sa z nej je týmto trestom práve potlačené a dieťa je zamerané v danú chvíľu iba na hnev a nespravodlivosť voči sebe. Rodičia, ktorí uplatňujú tresty, sú tiež väčšinu času nestáli, čo môže u detí vzbudzovať obavy a strach.

 

5) Vzhľadom na to, že deti vždy považujú tresty za nefér, začnú považovať uplatňovanie zneužívania moci za správne. Môžu považovať morálne rozhodnutia za nevýhodné.

 

6) Trest učí dieťa, aby sa v budúcnosti chovalo pri neželanom správaní „inteligentnejšie“. Dieťa sa klamstvom učí vyhnúť trestu. Trestanie podporuje využívanie nepoctivého správania.

 

7) Dieťa považuje trest ako odplatu za svoje nevhodné správanie. Uplatnením trestu považuje všetko za zmazané a môže prehrešok opäť zopakovať, lebo pocit viny už nemá.

 

8) Trestaním sa rodič nikam nedostane. Naopak, v dieťati sa vyvíja stále väčšia odolnosť a vzdor.

 

 

Disciplína sa zameriava na učenie detí novým zručnostiam, ako ovládať svoje správanie, riešiť problémy a popasovať sa s vlastnými emóciami. Disciplína sa zameriava na učenie detí z vlastných chýb a hľadania lepších spôsobov ako riešiť problémy v budúcnosti. Rozvíja vnútornú sebakontrolu, sebaovládanie a výkonnosť. Psychológ Kevin Leman vo svojej knihe píše: „Ak má toto všetko fungovať, vyžaduje si to vzájomný rešpekt a dôveru. Tresty však využívajú vonkajšiu kontrolu nad druhou osobou pomocou násilia a nátlaku. Človek, ktorý trestá, si len ťažko získa od trestaného dôveru a rešpekt.“

 

Foto: Shutterstock

 

Ako riešiť konflikt, ale netrestať

V knihe Ako hovoriť, aby nás deti počúvali autorky ponúkajú tieto riešenia:

 

1) Ukážte dieťaťu, že vám môže s niečím pomôcť. Skúste ho zamestnať správnym spôsobom.

Pri nakupovaní namiesto: "No počkaj, keď prídeme domov! Tak ťa zmlátim ako hada! Nahradíme: "Veľmi by si mi pomohol, ak by si vybral tri krásne veľké pomaranče."

 

2) Ukážte váš jasný nesúhlas ( bez toho, aby ste napadli jeho osobnosť ).

Pri nakupovaní namiesto:"Vôbec nevieš, ako sa máš v obchode správať! Dnes nebudeš pozerať žiadny televízor večer!" Nahradíme: "Nepáči sa mi, čo sa tu deje! Prekáža to určite všektým predavačom, keď tu medzi regálmi behajú malé deti. Čo ak by to robil každý?"

 

3) Uveďte svoje očakávania.

Pri nakupovaní miesto: "Ak s tým strkaním vecí z regálov neprestaneš, už ti fakt jednu strelím!" Nahradíme: "Bola by som rada, ak by si v obchode pekne kráčal vedľa vozíka a nerúcal veci v regálov."

 

4) Ponúknite dieťaťu možnosť výberu.

Pri nakupovaní namiesto: "Ak ťa uvidím zase behať, tak ti už jednu strelím!" Nahradíme: "Miško nebehaj! Vyber si, buď pekne pôjdeš vedľa vozíka, alebo si doň sadneš."

 

5) Konajte (nejaká akcia).

Pri nakupovaní miesto: "Sám si to chcel, tak dostaneš po zadku!" Nahradíme: "Tak sa mi zdá, že si sa rozhodol sedieť vo vozíku." A vložíme dieťa do vozíka.

 

6) Umožnite dieťaťu, aby poznalo následky svojho nevhodného správania.

Syn: Ideme do obchodu mami?

Mama: Ja idem do obchodu, Miško.

Syn: Aj ja chcem ísť!

Mama: Bohužiaľ, nemôžeš, Miško.

Syn: Prečo?

Mama: Ty vieš prečo, Miško a určite mi to rád povieš.

Syn: Pretože som behal po obchode...

Mama: Presne preto, Miško. Niekedy nabudúce so mnou budeš môcť ísť, ale budeš si musieť pamätať, ako sa správame v obchode.

 

7) Ukážte dieťaťu ako danú vec napraviť.

"Zajtra pôjdeme na poštu. Určite tam bude veľa ľudí. Som zvedavá, či sa ti podarí stáť trpezlivo so mnou v rade. Ak áno, môžeme sa potom zastaviť spolu v obchode."

 

Emocionálna konfrontácia

Jiřina Prekopová odporúča používať pri riešení konfliktov tzv. „emocionálnu konfrontáciu ( EK ). “ Spočíva v tom, že  nadviažeme empatický pohľad zoči-voči, podľa potreby sa fyzicky dotýkame a nerozídeme sa dovtedy, pokým sa láska opäť neobnoví. Ubezpečujeme počas nej druhého, že ho milujeme, aj keď nekoná podľa našich predstáv, no zároveň mu musíme zdeliť naše pocity. EK má 3 stupne:

 

1) Nedotýkame sa, iba neustále udržujeme očný kontakt.

Napr. „To ma bolí, keď ma hryzieš! Nie sme žiadne tigre. Ak chceš, môžeš si hnev vykričať, ale hrýzť ma nemôžeš.“

 

2) Vezmeme tvár dieťaťa do dlaní, aby sme umožnili očný kontakt, ktorý dieťa odmieta.

Napr. „Au, to bolí! Toto viac nechcem, aby si robil. Ubližuje mi to!“

 

3) Pri nadmernej bolesti, ktorá sa nedá vyjadriť slovami je potrebné objatie. Aj keď nám pud prirodzene hovorí, že máme ujsť. Musíme si však pripomenúť, že nie sme zvieratá, ale ľudia. A zotrváme spolu dovtedy, pokiaľ nenájdeme riešenie a kým sa nezmierime. Ten, kto iniciuje objatie, by mal tiež prevziať zodpovednosť, aby sa tento hnev premenil na lásku a postarať sa o radostné doznenie.

Jej cieľom je zmierenie a obnovenie vzájomnej lásky. Schopnosti emocionálnej konfrontácie zvládne dieťa už v predškolskom veku a malo by ju v prvom rade vidieť u rodičov. Nielen hádky, ale aj konštruktívne riešenie problému zoči voči a láskavé zmierenie, obnova lásky by mali byť štandardnou súčasťou každej rodiny. Neriešenie konfliktov sa do života vkradne ako zlozvyk. Prídu omnoho ťažšie obdobia pri dospievaní detí, ktoré budú potrebovať, aby sme situáciu zvládli. Ak sa nenaučíme zvládať konflikty, keď sú deti malé, môžeme sa vzájomne úplne odcudziť.

Riešenie konfliktov pomocou emocionálnej konfrontácie učí dieťa, že našu bezpodmienečnú lásku nič a nikdy neohrozí. Viac sa o emocionálnej konfrontácii môžete dočítať v knihe Rodina žije z lásky.

 

Výsledkom našej výchovy je to, ako sa dieťa chová, keď ho nevidíme, keď je bez rodičov. Kevin Leman je presvedčený, že ak vediete dieťa láskyplne k disciplíne, bude sa chovať slušne a zodpovedne, i keď nebudete nablízku.

 


Zdroj: Jirina Prekopová: Rodina žije z lásky / Kevin Leman: Jak vychovat děti a nepřijít o rozum/ A.Faber, E.Malzish: Ako hovoriť, aby nás deti počúvali // Foto: 1) tumblr.com 2) Deviantart by Monikha 3) Shutterstock
Zdieľať na facebooku