Matej býval manažérom v nočnom podniku alebo reštauráciách. Mával vždy neskutočne dobrú náladu.
Keď sa ho niekto spýtal, ako sa má, vždy len odpovedal:
„Ak by som sa mal ešte lepšie, už by som to asi ani neprežil.“
A keď zmenil podnik, kde pracoval, mnoho čašníkov ho bez váhania nasledovalo. Prečo?
Pretože Matej bol prirodzeným motivátorom. Ak mali zamestnanci zlý deň, vždy tam bol, aby im povedal, ako sa pozrieť pozitívne aj na zlú situáciu. Vždy, keď som ho videl pri práci, fascinovalo ma to. V jeden ťažký deň som už ale nevydržal a spýtal sa ho: „Matej, nedáva mi to zmysel. Nikto nemôže byť vždy iba pozitívnym človekom. Ako to robíš?“ Matej mi na to len jednoducho odpovedal:
„Každé ráno sa zobudím a poviem si, že mám 2 možnosti. Môžem si vybrať či budem mať dobrú náladu alebo zlú náladu. A ja si vždy vyberiem dobrú náladu.
Vieš, vždy sa niečo zlé pritrafí, ale môžem si vybrať či toho budem obeťou alebo sa z toho poučím. Vždy si vyberiem poučenie.
Vždy, keď za mnou niekto príde so sťažnosťami, môžem si vybrať prijať jeho sťažnosti alebo vyzdvihnúť z toho tú pozitívnu stránku života. Vždy si vyberiem, tú pozitívnu stranu života.“
„Ale to nie je to vždy jednoduché,“ namietal som.
„Áno, to máš pravdu,“ povedal Matej.
„Život je vždy o výberoch. Odseknutie toho zlého, protivného z každej situácie je výber. Vyberáš si tiež, ako budeš reagovať na situáciu, ako budú ľudia ovplyvňovať tvoju náladu. Vyberáš si či budeš mať dobrú alebo zlú náladu. Je to tvoja voľba, tvoj výber, ako budeš žiť svoj vlastný život.“
O niekoľko rokov neskôr som sa dopočul, že Matej prežil hroznú vec. Niečo, čo by ste nikdy nečakali, že sa človeku ako on môže stať. Jedného dňa, keď posledný odchádzal v noci z práce, vošli do podniku traja ozbrojení muži a chceli ho okradnúť o celú tržbu. Ako sa Matej snažil otvoriť kasu, jeho ruky sa triasli od nervozity. Nešťastnou náhodou sa kasa nedala otvoriť a zlodej ho v panike vážne postrelil. Našťastie ho našli dosť rýchlo a previezli do nemocnice.
Po 18 hodinách operácie a týždňoch zotavovania v nemocnici sa Matej dal nejakým zázrakom dokopy.
Stretli sme sa asi o 6 mesiacov od toho nešťastného incidentu. Keď som sa ho spýtal, ako sa má, tradične mi iba odvetil: „Ak by som sa mal ešte lepšie, už by som to asi ani neprežil.“ Spýtal sa ma, či chcem vidieť jeho jazvy, čo mu na pamiatku zostali . Odmietol som. Namiesto toho som sa ho ale spýtal, čo mu prebehlo mysľou, keď uvidel tých zlodejov.
„Prvá vec, čo mi preletela mysľou, ako som ležal v krvi na podlahe bola, že mám dve možnosti: môžem si vybrať či chcem žiť alebo umrieť. Vybral som si život.“
„Nemal si strach?“ spýtal som sa.
Matej pokračoval: „Záchranári boli úžasní. Neprestávali mi hovoriť, že budem v poriadku. Ale keď ma viezli na vozíku na urgentný príjem a uvidel som tváre lekárov a sestier, začal som mať skutočný strach. V ich očiach som čítal: Toto je mŕtvy muž. A vtedy som vedel, že musím niečo urobiť.“
„A čo si urobil?“ spýtal som sa prekvapene.
„Bola tam jedna obrovská sestra, ktorá na mňa kričala predoperačné otázky, či som na niečo alergický...“ Povedal som jej, že: „Áno, na náboje.“
Ako sa všetci smiali, povedal som im: „Vybral som si žiť. Prosím, operujte ma ako živého, nie ako mŕtveho.“
Matej mohol ďakovať schopnostiam lekárov, že sa im podarilo ho zachrániť, no určite i svojmu postoju k životu. Naučil som sa od neho, že vždy mám možnosť, či si budem život užívať alebo ho nenávidieť. Vždy môžem ešte zabojovať, aj keď nejakej veci už nikto, okrem mňa, nedáva nádej.
Jediná vec, ktorú ti skutočne nikto nemôže vziať je tvoj POSTOJ. Takže, ak na to budeš pamätať, všetko v tvojom živote pôjde omnoho ľahšie.
Foto: treverhoehne.com
