Prečo školy nie sú pre chlapcov?

Svet školy je pre chlapcov už od nástupu do nej omnoho náročnejší. A nie je to ich chyba. Chyba je, že to nevidíme a priskoro im dovolíme, aby nemali školu rady.
Svet školy je pre chlapcov už od nástupu do nej omnoho náročnejší. A nie je to ich chyba. Chyba je, že to nevidíme a priskoro im dovolíme, aby nemali školu rady. / Foto: Shutterstock

Ak by ste sa teraz prišli pozrieť do ktorejkoľvek materskej školy, uvideli by ste tam približne rovnaké scény. Dievčatá sa ticho hrajú a venujú sa kresleniu, maľovaniu, hraniu s bábikami a podobným pokojným aktivitám. Zatiaľ čo chlapci pobehujú, vyrušujú  a ak ich uvidíte v kľude, určite práve vymýšľajú ako sa dostať do nejakej novej adrenalínovej situácie.

Pri stole sú chlapci udržateľní len krátko, a preto ich tam uvidíte len výnimočne. Učiteľky na nich podvedome zvyšujú každých pár minút hlas, lebo inak sa to proste nedá. Fyzické tresty sú zakázané, a tak sa zvyšovanie hlasu stalo jediným ako-tak účinným nástrojom pre zachovanie disciplíny. Ak by sme mali ukázať prstom, kto z nich sa správa pekne, krásne, ukážkovo, príkladne..., tak ako kážu školské pravidlá a ako sa učiteľom páči, boli by to jednoznačne DIEVČATÁ. No prečo je to tak?

 

ADHD či len normálny chlapec?

Na to, aby ste si všimli značné rozdiely v správaní medzi chlapcami a dievčatami nemusíte byť žiadny odborník ani génius.  Už v škôlke môžeme pozorovať výrazné  a stále sa zväčšujúce rozdiely medzi chlapcami a dievčatami. Spôsob komunikácie, ktorý musia učitelia voliť je často úplne odlišný, aby učiteľ dosiahol u dieťaťa to isté. Priepasť medzi chlapcami  a dievčatami sa v školskom systéme práve nástupom do škôlky začína zväčšovať.  Cieľ, ku ktorému majú všetky deti dôjsť, je však rovnaký. V skutočnosti sú ale podmienky, ktoré sme týmto deťom vytvorili, absolútne odlišné a možno povedať, že voči chlapcom až diskriminujúce .

Detstvo nie je mentálna poruchaVýrazy ADHD, hyperaktivita alebo „veľmi živý“ sa stali akousi módou či základným výrazom v slovníku rodičov chlapcov. Sú to „barličky“ vďaka ktorým učitelia môžu slušne naznačiť, že ich dieťa je v škôlke či škole neznesiteľné. A rodičia sa tým zase radi ospravedlnia, že za to proste pri najväčšej snahe nemôžu.

A majú v podstate pravdu. To čo sa vo vývoji chlapca považuje za prirodzené, v školskom prostredí sa pokladá za neprijateľné. Nulová tolerancia základných chlapčenských čŕt vo vzdelávacom procese vytvára doslova prostredie nepriateľské voči chlapcom. Toto potvrdzuje aj vedkyňa a autorka knihy Vojna proti chlapcom (The War against Boys: How Misguided Feminism Is Harming Our Young Men) Dr. Christina Hoff Sommers v rozhovore pre American Enterprise Institute: „Tým, že majú naše triedy odpor voči nebezpečenstvu, voľnej súťaživosti a stali sa pohodlné (sedavé), absolútne sa vzďaľujú od potrieb chlapcov.

Určite ste už počuli, že dievčatá sú vynikajúce komunikátorky, zatiaľ čo chlapci potrebujú riskovať a dostávať sa do situácií, kedy môžu preukázať, že sú odvážni. Dievčatá používajú viac ľavú časť mozgu a chlapci naopak pravú.

Chlapci milujú tvrdšie hry, riziko a neustále sa pokúšajú v skupinách vytvárať hierarchiu. A ak im dáte na ihrisku voľnosť, intuitívne sa od dospelého vzdialia. Nové predmety potrebujú ohmatať a taktiež sú menej ovplyvniteľní ako dievčatá. (Eisenberg & Fabes, 1998; Ruble & Martin, 1998) Nič z toho však s prihliadnutím na školské pravidlá nevyznieva veľmi lichotivo.

Pravidlá nastavené v triedach sú plne kompatibilné s vývojom dievčat, ktoré zväčša vo všeobecnosti nemajú problém do školských koľají zapadnúť. Školské osnovy sú prakticky postavené podľa nich.

Úsilie malých chlapcov, aby splnili očakávania učiteľov a zároveň rodičov, musí byť v útlom veku ďaleko väčšie ako u dievčat. Táto skutočnosť môže byť už v prvom kontakte so školským prostredím pre chlapcov veľmi frustrujúca. Požadujeme od detí čoraz viac pozornosti a sústredenia na hodinách, skracujeme im prestávky, škôlky sa menia na prvý stupeň základnej školy a od detí požadujeme stále viac vedomostí. Nielenže sa v škole deti učia viac, ale dostávajú i stále viac domácich úloh. Deti prichádzajú o detstvo a prirodzený vývoj chlapcov silno začína narážať na to, čo škola od nich vyžaduje.

 

Pozrime sa len na základné schopnosti ako jemná motorika, sebaovládanie či sociálne zručnosti , ktoré sú absolútnym základom, na ktorý sa sústredí už samotná materská škola. 

 

Jemná motorika sa u dievčat vyvíja rýchlejšie. Prakticky takmer všetky aktivity v škôlke sú zameraná na kreslenie, lepenie, či prácu s miniatúrnymi predmetmi. V rámci predškolskej dochádzky je to veľká vec. Deti vďaka malým svalom v rukách dokážu manipulovať predmetmi či pekne kresliť a svalom v ústach zase zreteľne artikulovať. Nedostatočná jemná motorika môže dokonca vaše dieťa vďaka predškolskému testovaniu vyradiť z prváckych školských lavíc. Podľa štúdie 2000 National Center for Education Statistics dva krát viac chlapcov než dievčat v škôlkarskom veku (14% vs. 7%) má ťažkosti s jasnou artikuláciou slov a komunikáciou s inými.

 

Sebaovládanie je téma nielen v materskej škole, ale aj dlho po nej. Sedieť pri práci ticho a tváriť sa, že okolo nás nikoho nevidíme, je naozaj ťažké. Štúdia 2000 National Center for Education Statistics preukázala, že taktiež dva krát viac chlapcov ako dievčat malo ťažkosti so sústredením pozornosti počas neprerušenej doby. Je to zapríčinené tým, že chlapcom trvá dlhšie rozvinúť schopnosti sebakontroly, ktoré vyžadujú pravidlá v triede.

 

Sociálne zručnosti sú dramaticky odlišné u dievčat a chlapcov už počas materskej školy. Dievčatá proste prirodzene fungujú spôsobom, ktorý je zlučiteľný s fungovaním skupiny. Dievčatá výborne v skupinkách spolupracujú, komunikujú. Blízkosť dospelého aj pri samostatnej hre považujú za samozrejmosť.

 

Zo všetkých vyššie spomenutých schopností a čŕt chlapcov možno vyvodiť fakt, že niekde v materskej škole začína prehlbovanie nedôvery chlapcov voči škole a osvojovanie negatívnych pocitov voči existujúcemu systému. Dospelí od nich vyžadujú stále dookola, čo v podstate nie je v ich silách. Všetky požadované zručnosti ako precíznosť, sebakontrola, schopnosť spolupracovať a pekne sa hrať sú v skutočnosti vývojovo pre chlapcov nedosiahnuteľné. Nie je možné sa ich naučiť, dieťa v nich jednoducho musí dozrieť.

 

Viaceré štúdie dokázali, že chlapci sú v období dospievania menej motivovaní ako dievčatá a majú menej pozitívnych názorov na školu (Davies,1984; Darom & Rich, 1988; Cox, 2000; Francis, 2000; Warringtonet al ., 2000). Vo všeobecnosti sa eviduje, že chlapci trávia menej času robením domácich úloh, vyrušujú v triede na hodinách a viac chodia poza školu v porovnaní s dievčatami. Majú od seba nižšie očakávania oproti dievčatám a sú menej zanietení v pokračovaní ich štúdia.  Nepracujú tak tvrdo a sú rýchlejšie vyrušiteľní (Barber,1996; Warrington et al ., 2000). Dievčatá majú prirodzene viac trpezlivosti a chlapci zas potrebujú viac povzbudenia. Napriek tomu sa chlapcom dostáva zo všetkých strán opak.

 

Aj učitelia sú bezradní

Napriek tomu, že deti mali voľakedy omnoho viac pohybu a voľnosti oproti novodobým deťom, neexistovali počítače, tiež si s ich energiou a disciplínou učitelia nevedeli celkom rady. Bežne v školách chlapci dostávali telesné tresty. Zväčša sa bitka uplatňovala aj 2x - v škole a aby chlapčisku nebolo málo, tak aj doma. Na problémy s chlapcami existoval v našej kultúre domáci všeliek pod kódom varecha. Ak sme nevedeli ako ďalej, bitka bola riešením na všetky rodičovské združenia a chlapčenské vylomeniny. Samozrejme, že ani varecha nič nevyriešila, ale všetky dotknuté strany mali aspoň pocit, že potrebné opatrenia boli vykonané. A z chlapčiska tú "prebytočnú energiu" aspoň na chvíľu nejak vybili.

Rokmi sa táto sekundárna funkcia varechy úplne vytratila, ale "problémy" s chlapcami zostali. A mimochodom povedzme si pravdu: Dostať novodobou varechou s týmto dizajnom, by už vôbec nebolo to, čo bývalo!

 

 

Foto: Zuzana Gránska

 

 

Dnes trestáme deti tiež. Nerobíme to síce fyzicky, ale prostredníctvom vydierania. Zákazy od výmyslu sveta sa stali súčasťou našich domovov. Pravda je však taká, že trestáme chlapcov pomaly za všetko. Trestáme ich aj za to, že sa chcú hrať na superhrdinov, ninjov alebo policajtov a zlodejov. „Je to smutné. Akoby sme kriminalizovali samotnú predstavivosť chlapcov,“ hovorí Dr. Sommers.  Tlak spoločnosti nás neustále núti chlapcov karhať, krotiť, trestať  a vsúvať do nejakej šablóny, ktorá však vôbec neprihliada na ich osobnosti.

V Amerike môžeme vidieť ešte väčšie extrémy ako u nás, kedy vylučujú deti zo škôl pre hry, aké sa chlapci proste hrajú od nepamäti. 7-ročného Christophera vylúčili zo školy, keď predstieral, že ceruzka je zbraň a strieľa na spolužiaka, alebo keď  7-ročný Josh Welch obhrýzal okraje keksíka, aby ho vyformoval do tvaru zbrane. Obaja boli vylúčení za to, že školy mali nulovú toleranciu násilia na svojej pôde. Neurobili nič. Boli len 7-ročnými typickými chlapcami. Nie je to absurdné?

Raz som sa so svojím otcom na túto tému rozprávala či detské pištole naozaj nemôžu mať zlý vplyv na vývoj psychiky dieťaťa, či v tých chlapčenských hrách nie je predsa len veľa streľby. Povedal mi, že keď on bol malé dieťa, nemali veľa hračiek, no vždy sa hrali na vojakov, tanky a bojovali. Podotýkam, že je to jeden z najmierumilovnejších mužov, akých poznám. To, čo chlapci robia a potrebujú, nie je o nevhodných novodobých hračkách, ale o samotnej podstate chlapcov a tom, čo ich robí šťastnými. Súperenie, riziko, viac voľnosti, využívanie väčšieho priestoru, stavanie dobra a zla proti sebe.

 

 

Foto: Zuzana Gránska

Prečo školy nenačúvajú

Nemôžeme zmeniť predstavivosť chlapcov. Tento plán je už vopred odsúdený na zánik. Ako hovorí pani Sommers: "Jedno dosiahnuť môžeme a to je, aby sa chlapci v školách cítili vítaní."

To, čo od chlapcov požadujeme, nie je prirodzené. Všetci chceme, aby chlapci učenie a nové poznatky milovali, no spôsobom, akým si to vynucujeme, dosahujeme presný opak. Všetci chceme, aby z nich nadšenie pre vzdelávanie hneď na štarte nevyprchalo. Bývalý učiteľ, vedec a inovátor v oblasti školstva Ken Robinson o vzdelávaní hovorí: "Vzdelávanie nie je proces dávania inštrukcií, ale inšpirovania, dodávania zvedavosti a zjednodušovania." Dodávať niekomu zvedavosť a inšpirovať ho určite učitelia nedokážu, ak sa v deťoch hromadia pocity zlosti a neprávosti.

Kedy sa začneme zaoberať tým, aby učitelia mohli opäť s nadšením učiť a deti s nadšením nasávať nové informácie? Ako sme mohli dopustiť, že sa rokmi školy dostali do situácie, že deti nie sú nadšené a učitelia vyhorení? Nájdime riešenia, ktoré umožnia aj chlapcom zažívať potešenie z vyučovacích hodín či domácich úloh.

 

Nie sú nekonečné hodiny výtvarnej výchovy v prvom stupni pre chlapcov utrpením?

Nie sú 5-minutové prestávky pre chlapcov len naštartovaním možnej akčnej zábavy a učitelia majú následne väčší problém začať učiť?

Nie sú 2 hodiny telesnej výchovy počas týždňa málo, aby chlapci "vybili "svoju prebytočnú energiu?

Nie je dôležité, aby deti, ktoré spolu trávia väčšinu dňa spolu v škole hovorili a dostatočne sa spoznali?

Nie je dnes zbytočné nútiť deti písať písaným písmom?

Nie sú denodenné domáce úlohy prežitok režimov minulých, kedy rodičia chodili domov o tretej a mohli s deťmi plnohodnotne tráviť večery aj napriek týmto povinnostiam?

Nie je dôležitejšie, aby miesto domácej úlohy trávili deti denne viac času s rodičmi?

Nie je náhodou nevyhnutné, aby chlapci mali v priebehu prvého stupňa stále priestor na hru a nedusili svoju fantáziu v kvantách povinností?

........................

Nie je pre nás najdôležitejšie, aby sme pracovali so šťastnými deťmi???

 

Christina Sommers vyjadrila obavy, že ak rodový rozdiel v školách nebude riešený, budúcnosť mužov, aby si našli svoje miesto vo vzdelanostnej ekonomike je ohrozená. „Slabý výkon chlapcov vo vzdelávacom systéme znepokojuje všetkých“, hovorí Sommers. „Sú to naši synovia. S týmito mladými mužmi budú naše dcéry budovať svoju budúcnosť. Ak majú chlapci problém. Máme problém všetci.“ Pýtam sa preto: "Tak ako ďalej učitelia, rodičia?"

 

 

 

 

Čítajte viac o téme: Synovia, Efektívne učenie, Lepšie školstvo
Zdieľať na facebooku