Už od feudálnej spoločnosti sa ťahá v našej spoločnosti vyžadovanie poslušnosti od bohatšej väčšiny k chudobnejšej väčšine. Vyžadovanie poslušnosti sa prenieslo do výchovy k deťom. Čo to znamenalo vyžadovanie poslušnosti? Vytváranie dieťaťa prispôsobivého, pri ktorom sa potláčala spontánnosť vo vyjadrovaní svojich názorov a prirodzenosť vo vyjadrovaní vnútorného prežívania. V súčasnosti sa tieto postupy zmiernili, ale stále ostávajú neistoty a zmätky ohľadom poznania a korigovania našej vnútornej stránky, ktorú tvoria myšlienky, pocity a emócie. Niekedy v snahe neubližovať deťom zabúdame nastaviť hranice a niekedy nahrádzame záujem o vnútorné prežívanie dieťaťa množstvom vecí. Pocity a emócie sa niekedy snažíme u detí potláčať alebo zľahčovať. Ešte stále sa snažíme deťom podsúvať naše predstavy ohľadom ich šťastia prostredníctvom toho, že im podsúvame naše predstavy záujmov, ktoré by mali rozvíjať alebo o naše predstavy ich budúceho povolania.
Všetci sa však rodíme už s vnútornou navigáciou vo forme predurčených schopností, nadaní, talentov, potrieb, ktoré potrebujeme mať napĺňané a pocitov, ktoré nás smerujú k harmonickému životu a ktoré potrebujeme aj vyjadrovať, aby sme sa približovali k ostatným. Skúsme sa priblížiť k ľuďom, ktorí odmietajú vyjadriť, čo cítia. Nevedia to, pretože zrejme žili od malička s presvedčením, že prejavovať pocity sa nemá a ich konanie pôsobí na nás chladne, pretože v podstate svoje pocity zmrazili. Zo začiatku deti vyjadrujú pocity, emócie, potreby aj názory otvorene, len naša predstava poslušného dieťaťa, ktorá sa s nami vezie už od minulosti, nás niekedy núti dieťa potláčať a niekedy pritom použijeme aj spôsoby, ktoré im ubližujú. Môže dieťa, ktorého spontánnosť a prirodzenosť je potláčaná, prísť do dospelosti ako človek s pocitom bezpečia a dôvery k ľuďom? Zrejme nemôže. Ako som tu už písala, pri pocite ohrozenia nás mozog nastaví na inštinktívne reakcie fyzickým útekom alebo fyzickým útokom a pri pocite nedôvery, čo je tiež vlastne pocitom ohrozenia, nás tiež nastaví na sebaochranné reakcie=emocionálne reakcie. V podobe útoku sú to obviňovania, zhadzovania, zastrašovania, neobjektívna kritika, agresia. V podobe úteku sú to odmietania komunikácie, klamania. U detí je to už spomínaná emocionálna reakcia odvrávania v podobe útoku a zaťatosť v podobe úteku. Ak sa pozrieme aj na celkovú spoločnosť, v podobe útoku vidíme emocionálne reakcie na internetových diskusiách, keď sa zhadzujú ľudia, ktorí sa nepoznajú. Ďalej ich vidíme vo forme rebélie u mladých ľudí najmä u raperov. Na pracoviskách ich vidíme v podobe povýšeneckého alebo arogantného správania. Úteky ako emocionálne reakcie vidíme v podobe rôznych závislostí. Ak cítime tieto emócie, nemôžeme reagovať vyrovnane. Máme čo robiť s nepríjemnými pocitmi, ktoré nás zaplavia. Problematické pocity sú pre telo odpadom, ktorého sa chce telo zbaviť. Dospelý ich dokáže vyjadriť samostatne. Dieťa to učíme vlastným príkladom, keď ich vyjadrujeme ja-výrokmi a keď pomáhame jemu pomenúvať -potvrdzovať pocity, aby porozumelo sebe. Ja -výroky sú veľmi dôležité. Ostatných informujeme otvorene, ako sme sa cítili pri ich konaní, neobviňujeme a tým sa približujeme k nim.
K nášmu životu patrí rovnako vonkajší ako aj vnútorný svet a našou úlohou je učiť sa rozumieť obom. Čo nám pomôže? Sebavnímanie ,sebapoznanie a vnímanie. Sebavnímanie nám môže pomôcť pri odhaľovaní odmietajúceho myslenia, od ktorého sa dokážeme oddeliť. Sebavnímanie nám pomáha odhaľovať, korigovať a riadiť naše stránky, ktorými sa oddeľujeme od ostatných. Vnímanie nám pomôže vnímať aj človeka s problematickým konaním ako človeka, ktorý prežíva problematické pocity a preto koná ako koná. Vnímanie nám pomáha rozvíjať najmä pravá hemisféra, ku ktorej sme sa veľmi dlho správali ako k Popoluške. Preceňovali sme najmä ľavú hemisféru, ktorá sa stará o našu racionálnu stránku a podceňovali pravú hemisféru, ktorá sa stará o vnímanie pocitov svojich aj u ostatných, čiže o empatiu. Dokonca aj predmety, pri ktorých rozvíjame pocitovú stránku ako je výtvarná a hudobná výchova, niekedy považujeme za menej dôležité. Nemôžeme sa preto čudovať toľkému množstvu neempatického jednania. Tuto sú zrejme dôležité dôvody, ktorých prejavom je morálna kríza v našich vnútrach a finančná kríza navonok.
Treba si usporiadať vnútorné svety, vnímať ich, otvorene priznať aj slabšie stránky, porozumieť im, emocionálne reakcie nahrádzať sebavnímaním a vnímaním iných, empatickými reakciami, ja -výrokmi a otvorenosťou. Deti sa rodia otvorené- nevinné, spontánne a dokonalé. Ak by sme dokonalosť mali charakterizovať podľa nich, bola by to otvorenosť. Aj keď stanovujeme hranice deťom, ako som zistila, najviac nám pomôže láska bez podmienok k deťom bez odsudzovania spoločne s našou otvorenosťou vo vyjadrení našich pocitov voči správaniu detí. Deti sú ochotnejšie rešpektovať naše otvorene vyjadrené hranice, ak cítia našu lásku a rešpekt. Z tohto vyplýva, že šťastná osobnosť môže byť iba tá, ktorá otvorene prejavuje aj schopnosti aj pocity.
